Obecný úrad
Vyšná Boca 50 
032 34 Malužiná 

044/5291249
vboca@stonline.sk 
Zvyky, obyčaje

STOLOVANIE

Rodina spoločne jedla ráno a večer. Stôl bol umiestnený v kúte izby a za ním boli lavice. Gazda sedel "za vrch stolom" - najčestnejšie miesto. Potom sedeli synovia a zaťovia. Ženy a deti mali miesto na laviciach pri peci. Jedlo sa z jednej nádoby - misy (drevenej, hlinenej a neskôr smaltovanej). Tekuté jedlá sa naberali z jednej veľkej misy drevenou varechou do menších misiek, neskôr tanierov. Mäso sa vyberalo na drevenú dosku - lopár, rozkrájalo sa a jedlo sa položené na chlebe. Niektoré jedlá sa brali rukami ako zemiaky, posúchy a iné. Každý člen rodiny mal svoju lyžicu, misku a hrnček na pitie. Voda sa pila z jedného hrnčeka.


SPOMIENKY NA REMESLÁ

Vzhľadom na to, že v Hybiach bol rozvoj remesiel a remeselnej výroby výraznejší, na Boci sa neusadzovali vyučení remeselníci. Súviselo to tiež zo skutočnosťou, že v Hybiach sa konali trhy. Už v roku 1396 sa kráľovské mesto Hybe stáva trhovým mestom s pravidelnými trhmi. Na Boci si členovia rodín sami vyrábali potrebné predmety pre úzky kruh svojej rodiny alebo susedov. Samozrejme výrobky hybských remeselníkov boli na vyššej technickej úrovni, čo zaručovala odbornosť. Domáca práca sa zakladala na tradičných technikách a zhotoviteľovej zručnosti. Výrobky z dielne boli kvalitnejšie, ale tiež drahšie a preto boli vzácnejšie a včleňovali sa do sviatočného života. Na Boci boli remeslá ako: tesár, kolár, debnár, stolár, mlynár, mäsiar, obuvník, krčmár a iné. Ženy sa venovali tiež tkaniu. Pred vojnou tu pôsobil majster tkáč Bedřich Fišer, ktorý pochádzal z českého pohraničia. Ženy si v štátnej tkáčovni zarobili, aj sa všeličomu priučili. Tkalo sa plátno, súkno a koberce. Plátno nosili do mangľa do Hýb. Do Štrby chodili kupovať na hrubo opracovaný ľan. Súkno sa plstilo v stupách, ktoré boli pri mlyne. Biele súkno bolo určené pre pastierov, čierne zasa pre mešťanov z Hýb a pre ľudí z Boce. Biele súkno čiernym zatkávané bolo určené na kapce pre všedný deň. Modrotlač bocanky kupovali na trhu a používali na obliečky na periny. Šili tiež z nej pracovné sukne. Začiatkom 20. str. modrotlač postupne prestávali používať. Na odeve ju nahradili kartúnom, v posteľnej bielizni kanafasom a damaškom. V 18. str. si ľudia podomácky farbili plátno, nosili šifónové oplecká, kosičky z jemného materiálu a čipiek, brokátové živôtiky, poľské kožuchy, podšité kožušinové mentieky a špencery. Čierne súkenné vesty - ľajblíky sa zdobili zlatými a striebornými gombíkmi.


AKO ŽILI ĽUDIA

V bockom chotári nikdy neboli veľké role, preto poľnohospodárstvo nemalo taký rozmer ako v susedných obciach. Na živobytie si ľudia zarábali v baniach, spracovaním dreva a pastierstvom. V čase, keď muži pracovali (často chodili i na týždňovky), ženy zastali aj svoju aj mužskú robotu. Chodili na zelinu, kosili, kopali, hrabali seno. Ženy sa silou a rozumom vyrovnávali mužom, čo sa prejavilo v hrdosti, sebestačnosti i pri výchove detí. Je pravdou, že peniaze a zlato, majetok a bohatstvo prináša len málo radosti, spokojnosti a šťastia do ľudskej duše. Veď bocka dolina bola kedysi tak bohatá na zlato a striebro. No to prinieslo na dlhé, dlhé roky ľuďom len ťažkú drinu, biedu a hlad.
"Tak sa tu prv žilo, žilo sa biedne, ale čestne."

JAR

Jar má v Liptove trojakú tvár. Na vrcholoch a vysoko v dolinách svietia ešte neporušené firnové polia. Slnko, mráz i dážď vyrovnali snehové záveje. Teraz vedú z hrebeňov široké strieborné cesty. Slnko žiari takmer ako v lete. Podvedome nám učarovala liptovská jar, ktorá v sebe spája tri ročné obdobia dokopy: zimu so snehom, jar s prvými kvetmi, motýľmi a vtákmi a letnú silu slnka, ktoré všetko zaplavuje hrejivým teplom. Aj na Bocu pomaly prichádza jar. Slnko sa nesmelo prediera spoza strmých kopcov a nakúka do doliny. Ženy išli ráno do maštalí podojiť kravy. Vrátia sa s ešte teplým, speneným mliekom a rýchlo nalejú chlapom a deťom. Chlapi odchádzali do roboty do hory k drevu, alebo na týždňovku.


Vynášanie moreny (symbol zimy) na konci zimy...   Pochod dedinou na konci zimy a začiatku jari...

VEĽKÁ NOC

"Minula Popolcová streda je čas pôstu. Postíme nielen v jedle ale tiež i v správaní a veselosti. Potom príde Veľká noc. Človeka nestretneš, keď prejdeš dedinou. Všetci "čušia" vo svojich dreveničkách, len detváky počuť sem - tam výskať. No ruky nestoja, tie tíško, vytrvalo pracujú. Treba dokončiť započatú prácu, kým príde čas jarných prác. Treba dopriasť, dokramplovať, dotkať pokrovec, súkno, plátno pre dievky do výbavy, dopárať peria, poosádzať zuby do hrablí, lebo vlani sa vylámali. A keď sa prv oteplí a nebude pršať, treba hnoj v putni vynosiť a drviť na fľaku."
Veľkonočné sviatky začínali Pôstnou stredou. Dodržiaval sa pôst. Mäso sa nejedlo a ani iné jedlá sa nemastili. Varila sa švábka s mliekom, gríska, ryža v mlieku, ktorá sa uvarila trochu hustejšia, aby lepšie zasýtila. Posypali ju cukrom a škoricou. Na Zelený štvrtok sa varilo ako v obyčajný deň. Na Veľký piatok sa dodržiaval tiež prísny pôst. Jedli sa bezmäsité, neomastené jedlá, aj to len málo. V tento deň sa konali tiež Služby Božie. Na Bielu sobotu sa varila už kyslá polievka s údeným mäsom, klobáskou a slivkami. Po polnoci zvonili zvony a mládenci strieľali. "Ježiš Kristus stal z mŕtvych a vstúpil na nebesia."
Na Veľkonočnú nedeľu sa varila mäsová polievka - hovädzia, alebo kuracia. Uvarila sa šunka, ktorú naložili do octu a cibule. K šunke nesmel chýbať chren. Napiekli sa podkovy s tvarohom a makom, tvarožníky na okrúhlych ťapšách, potrtaje, štrúdľa a prevalkovanie. Dievky chystali vajíčka pre kúpačov. Varili ich v cibuľových šupkách a neskôr v kúpnej farbe. Niekedy sa konala večer zábava. Na Veľkonočný pondelok mládenci zobrali harmoniku a za spevu chodili kúpať dievky. Niekedy prišiel aj cigáň, ktorý im hral. Keď dievku poriadne obliali studenou vodou, tak ich pohostili. Dali im prejesť a vypiť. Bola to koreňovica alebo hriatô. Menším chlapcom dali aj nejakú tú korunku. Na Boci sa nešibalo korbáčom a ani kraslice sa nejak zvláštne nezdobili. Tak ako jednoducho žili počas roka, tak aj jednoducho oslavovali sviatky. Napriek ťažkému a zložitému životu boli bohabojní, vedeli sa tešiť z maličkostí, vážiť si jeden druhého a pomáhať si v práci a nešťastí. O čo mali menej hmotných statkov, o to boli bohatší duchom.