Obecný úrad
Vyšná Boca 50 
032 34 Malužiná 

044/5291249
vboca@stonline.sk 
Baníctvo

     Bocká dolina vyniká predovšetkým zlatom, kým dolina Svätojánska a Demänovská železom. Boli by sme na omyle, keby sme z toho usudzovali, že ťažba zlata na Boci úplne vytlačila ťažbu železa. V jednotlivých častiach doliny nachádzame haldy železnej rudy, ktorá tam zostala pre zlé dopravné možnosti, alebo sú tam haldy hlušiny (odpadu) vyvezenej z dnes už zasypaných štôlní. Ruda dolovaná na Boci patrí do skupiny ďumbierskych rúd, ktoré sú trojaké:

  1. "alpské železo" - siderit. Ruda je jemnozrnná, červenožltkastej farby, obsahuje tetraedrit, barit a kremeň.
     
  2. "kremenné železo" - prevažuje v ňom hematit s limonitom, obsiahnutý je i kremeň.
     
  3. "krveľové železo" - hematit. Ruda je tmavočervenej farby, predstavuje najvýnosnejšiu rudu.

     Údaje o analyzovaní ďumbierskej rudy podľa Dr. Karola Pappa z roku 1910 (siderit z BOCE - Špíglové, hematit z Jarabej pod Špitálkom):



  siderit hematit
SiO2 2,96% 5,00%
Fe2O3 1,94% 82,86%
FeO 45,72% -
MnO3 0,31% 5,90%
Al2O3 3,44% 0,21%
CaO 3,25% 1,27%
MgO 4,71% 1,00%
S - 0,04%
CuO 0,13% 0,34%
P2O5 - 0,02%
H2O+CO2 37,89% 2,17%
Obsah železa: 36,91% 58,00%

     Nad Nižnou Bocou pod Špíglovým boli teda bane s obsahom vyše 36 % železa (siderit). Had Vyšnou Bocou pod Fišiarkou (1480 m) sú staré bane známe pod menami "Helena", 'Fišerka" a "Štefan". Popri oboch potokoch spájajúcich sa do Bocianky nachádzame zasypané štôlne prezradené len haldami. Nachodia sa v Starobockej doline, pri pravom prameni Bocianky je ich tiež niekoľko, napríklad pod Janovým grúňom (1393 m) a pod Končitým (1475 m). Tu Rimamuráňsko - Šalgotarjánska spoločnosť otvorila 80 metrov dlhú štôlňu východným smerom, ale údajne nebola spokojná s kvalitou rudy a práce zastavila.
     Známe sú aj bane v Malužinskej doline (patrili princom Albrechtovi a Fridrichovi). Roku 1863 ich navštívil chýrny geológ HAUER, podľa ktorého obsahujú 33% železa. Bane sa nachodili hlavne v Hodruši, kde vznikla aj osada, ktorá zanikla asi pred sto, možno aj pred viac rokmi. Ruda z týchto baní sa totiž vyvážala do Hrádockej huty (maše), ktorá prestala pracovať po vybudovaní Železnice počas hospodárskej krízy v rokoch 1873 - 1875. G. Demuth sa pokúsil v Malužinskej doline ťažiť aj mangán, ale s malým úspechom.



Klepacka na Maši

PÁR INFORMÁCIÍ O...

Siderit Fe[CO3]

 

 Vlastnosti: kryštály sú väčšinou jednoduché, sedlovite prehnuté klence, častejšie vytvára hrubo- až jemnozrnné agregáty, oolitické alebo obličkovité, s radiálne lúčovitou stavbou, niekedy s prímesami ílu (ložiská sideritu v ílovitých bridliciach). Štiepateľnosť: dokonalá podľa plôch klenca; hustota: 3,7-3,9; farba: žltkastobiela, hráškovožltá, sivá, žltkastohnedá, modročierna, s bitúminóznymi prímesami čierna, niekedy s pestrými kovovolesklými nábehovými farbami. Ľahko zvetráva na limonit, pričom vznikajú pseudomorfózy limonitu po siderite. Pri reakcii s horúcou kyselinou chlorovodíkovou šumí (uvoľňuje C02).

     Vznik a výskyt: Vzniká vždy bez prístupu vzdušného kyslíka. 1) Zriedkavo v pegmatitových žilách, hojnejší je iba v kryolitovom pegmatite v Ivigtute v Grónsku. 2) Skoro školským príkladom sú sideritové žily v rudnej oblasti Siegerland v Rýnskom bridličnatom pohorí, s mocnosťou až 30 metrov. Ďalšie lokality: Erzberg v Štajersku, Hüttenberg v Korutánsku, Iberg v Harzi; Bilbao v Španielsku, Slovenské rudohorie, južný Ural. Pekné kryštály pochádzajú z Neudorfu v nemeckom Harzi a Cornvvallu v Anglicku. 3) Hľuznaté sedimenty sú známe z Walesu a Vestfálska, z lokality Schmiedenfeld v Durínsku (SRN) a Lothringen vo Francúzsku. Ako produkt zvetrávania vzniká siderit aj v oxidačnej zóne rôznych oxidov mangánu.
     Význam a použitie: Názov sideritu pochádza z roku 1845 a bol odvodený z gréckeho slova sideros = železo. Oddávna až po súčasnosť sa ťaží ako veľmi dôležitá železná ruda.


Siderit, nálezisko Baňa Hut, Hamm, Sieg v SRN   Siderit, nálezisko Col de la Forclaz v Švajčiarsku

Hematit Fe2O3


       Vlastnosti: v závislosti od teploty vzniku sa vyskytuje vo veľkom počte tvarov. Pri vysokej teplote býva bipyramidálny, podobný deformovanej kocke a romboédrický, pri nižšej hru-bošošovkovitý až okrúhly. Za nízkych teplôt tvorí hrubé tabuľky a lúčovito vláknité masy (lebníky s guľovitou stavbou). Zaujímavý je ružicový zrast (tzv. alpská železná ruža), pri ktorom vzájomne zrastá väčší počet tabuľkovitých kryštálov odchýlených o malý uhol od rovnobežnej polohy. Celistvé masy sú zrnité, šupinkovité (itabirit) a tenkotabuľkovité (spekularit). Oolitický hematit (predtým názov semienková ruda) je tvorený zrnkami hematitu v základnej hmote, zemité odrody sa označujú ako červené okry. Je neštiepateľný; hustota: 5,2-5,3; farba: modravá, oceľovosivá až železnočierna, s pestrými nábehovými farbami, celistvé agregáty sú červené.
     Vznik a výskyt: predstavuje hojne rozšírenú bohatú železnú rudu sedimentárneho pôvodu, obyčajne tvoriacu hrubé polohy. Býva aj hydrotermálny a pneumatolytický v žilách a metasomatický vo vápencoch. Krásne kryštály sú z alpských žíl (Cavradi v Tavetschi, Švajčiarsko); na ostrove Elba (Rio Marina) sa nachádza spolu s pyritom; pekné kryštály bývajú aj v lávach, kde sú produktom činnosti fumarol (Eifel, Auvergne, Vezuv, Elba).
     Význam a použitie: hematit sa od prehistorických čias až dodnes používa ako farbivo; je najdôležitejšou železnou rudou po limonite.

Hematit, nálezisko Cumberland v Anglicku   Hematit s rutilom, nálezisko Cavardi v Švajčiarsku


ĎUMBIERSKE TATRY

     Nízke Tatry patria v Západných Karpatoch medzi oblasti s bohatou tradíciou v získavaní primárneho aj sekundárneho Au. Početné primárne výskyty a ložiská uvoľnili Au do rozsypov na severných a južných svahoch Nízkych Tatier. Mnohé, často rozsiahle ryžoviská svedčia o tom, že sa tu sekundárne Au získavalo dlhodobo. Ilavský (1972) uvádza aluviálne ryžoviská z doliny Ľupčianky, Križnianky, Malužianky, Bieleho potoka, Lužnej, Bockého potoka, Lomnistej, Vajskovskej a Bystrej. Sombathy (1998) predpokladá, že sa Au v Nízkych Tatrách ryžovalo ešte pred príchodom Tatárov. Údaje o ryžoviskách Au uvádza Koutek a Pouba (1957).
     Dá sa predpokladať, že vzhľadom na dlhodobú prospekciu a exploatáciu v tejto oblasti sa budú stopy po ryžovaní nachádzať na väčšine rozsypov na obidvoch svahoch pohoria. Možno očakávať, že okrem aluviálno-potočných rozsypov sú tu aj deluviálne, prípadne fluvio-glaciálne rozsypy. 


 

RYŽOVISKÁ ZLATA

     V období najmladších treťohôr, ale najmä štvrtohôr (kvartéru), teda fakticky už v geologickej súčasnosti, podliehajú všetky typy ložísk bez ohľadu na vek a vznik pomalému, ale istému povrchovému zvetrávaniu. Horniny sa rozpadávajú na kúsky, drobia sa a splavujú ich vodné toky. Spolu s nimi sa plaví v tokoch aj mikroskopické zlato, ktoré, keď sa uvoľní z horniny, klesá ako ťažký kov na dno spolu s inými minerálmi. Takto vznikajú ryžoviská zlata, ktorých je na Slovensku veľa. Len ojedinelé sa však zlato nahromadilo na jednom mieste v takom množstve, aby jeho ťažba bola rentabilná.
     Ryžovanie zlata patrí medzi najstaršie prospekčné a exploatačné metódy, ktoré sa využívali takmer vo všetkých zlatonosných rajónoch sveta. Dnes možno s istotou tvrdiť, že to platí aj o Západných Karpatoch, kde sú stopy po ryžovaní Au vo viacerých geologických jednotkách. Rozsiahle ryžoviská, ktoré možno pozorovať v geologických jednotkách s primárnymi zdrojmi a sekundárnymi akumuláciami Au, svedčia o tom, že sa Au na našom území ryžovalo veľmi dlho. Tento drahý kov sa očividne získaval v niekoľkých časových periódach, v ktorých sa opakovane premývali zlatonosné sedimenty. Tak vznikli „kultúrne" vrstvy, ktoré dokumentuje dlhodobú prospekčnú, exploatačnú i technickú činnosť.
     Charakteristické haldy po ryžovaní možno nájsť v alúviách potokov v tatriku (v Malých Karpatoch, Považskom Inovci, Malej Magure - tie patria medzi najväčšie, v Tríbeči a na severných aj južných svahoch Nízkych Tatier), vo veporiku i v gemeriku (v Slovenskom rudohorí), ale aj v neovulkanitoch. Menej údajov je o možných ryžoviskách na potenciálnych paleorozsypoch napríklad vo flyši, kde sa Au identifikovalo prospekciou len nedávno. 



STARŠIA ZLATONOSNÁ FORMÁCIA


     Staršia zlatonosná formácia vznikla v súvislosti s rozsiahlou tvorbou granitoidných hornín, teda žúl v období varískeho vrásnenia v prvohorách. Tieto žuly vznikli pretavením starších hornín, najmä premenených usadenín (pararúl). Už tieto staré horniny obsahovali jemné rozptýlené zlato, ktoré mohlo byť exogénneho a endogénneho pôvodu. Vo veľkej hĺbke tieto horniny postupne podľahli vplyvom teploty a tlaku, až sa úplne roztavili. Vzniknutá žulová magma s nižšou hustotou stúpala nahor, pričom veľmi pomaly chladla, až napokon stuhla a zastavila svoj postup. Pri týchto premenách sa rozptýlené zlato začalo premiestňovať, migrovalo spolu s inými prvkami vo vysokoteplotných fluidných vodných roztokoch smerom nahor, do zón nižšieho tlaku. Pukliny vytvárajúce sa v pozvoľne tuhnúcom granitoidnom masíve boli cestami úniku týchto roztokov. Pri znížení teploty a tlaku sa jednotlivé zložky, medzi nimi aj zlato, vyzrážali na stenách puklín, pričom sa utvorili kremenné žily so zlatou mineralizáciou.
     Výskyty zlata staršej formácie sú známe v Malých Karpatoch, Nízkych Tatrách, Vysokých Tatrách (Kriváň, Žabie pleso) a v Spišsko-gemerskom rudohorí. V oblasti Nízkych Tatier bolo viacero zlatonosných žíl. Kedysi bolo napríklad hojné v Nižnej Boci v sivobielom a dymovosivom kremeni a v žule v okolí žíl. Dávnejšie sa dobývalo aj v Jarabej. V bani Silvester v Mýte pod Ďumbierom sa zriedkavo nachádzalo vo forme lišajníkovitých a špirálovitých agregátov a zrniek jemne rozptýlených spolu s pyritom a antimonitom v bielom kremeni. 



Zlato v kremeni

NÁRADIE A NÁSTROJE NA RYŽOVANIE ZLATA

     Pre ryžovanie zlata je nevyhnutná predovšetkým dobrá fyzická zdatnosť prospektora a samozrejme tiež príslušné náradie - lopata, krompáč, sito, ryžovacia panvica; pre tých vyspelejších potom splav, filc... Zlatokopecké náradie a vybavenie muselo byť jednoduché, nakoľko si ho zlatokopovia väčšinou vyrábali a zriaďovali priamo na nálezisku.

Ryžovacia panvica
     Medzi najzákladnejšie zlatokopecké vybavenie patrí ryžovacia panvica. Je to plytká nádoba so širokými stenami, najčastejšie kruhového tvaru, zhotovená z jedného kusu plechu. Väčšina panvíc je vybavená jedným alebo niekoľkými žliabkami či výstupkami, pomáhajúcimi zadržiavať zlato a ťažké minerály pri odplavovaní kremenných a horninových zrniek. Ryžovacie panvice majú rôzny tvar a sú zhotovené z rozličných materiálov, obvykle zo železného plechu, ale môžu byť tiež vyrobené z plechu hliníkového, mosadzného, z laminátu či dreva. Rôznym typom ryžovacích panvíc prislúchajú aj rôzne pomenovania. Napríklad kruhová panvica so zašpicateným dnom sa volá čínsky klobúk, panvica s oblým dnom a dvoma držiakmi na bokoch sa volá brotvan. Dreveným dlabaným panviciam vyrobeným z jedného kusu dreva hovoríme lotok.

Banícka uniforma
     Banícka uniforma bola čiernej farby, kabát bol šitý na spôsob blúzy /krátky/ a bol bohato vyzdobený. Golier tesne obopínal hrdlo, bol lemovaný zlatou retiazkou, pod ním bol široký golier, ktorý padal vlnite na plecia a skoro do jednej tretiny chrbta. Zapínanie bolo husté, gombíky boli zlaté, zdobené skríženými banskými kladivami v kruhu, ktorý tvorili dve ratolesti. Vrecká boli šité šikmo, olemované gombíkami, takisto na rukávoch bolo niekoľko gombíkov. Na golieri boli z oboch strán pripnuté banské kladivá, väčšie kladivá boli na pleciach, pod nimi boli spustené čierne strapce. K uniforme sa nosila vysoké čierna čiapka. Kabát tejto uniformy sa nám zachoval a je uložený v zbierkach Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici.